Keď vo veľkej horúčave zafúka vietor, cítim sa šťastná,
pocítiac hladkanie neviditeľných rúk. Otočím hlavu oproti nemu.
Zatrasiem hrivou ako divoký kôň,
keď cvála po nerovných krivkách tejto krajiny,
hrdo ukazujúc aké pevné kopytá má.
Zacítim vôňu kvitnúcich stromov tancujúcu vzduchom.
Za pomoci vetra.
Slastne rozjímam, keď oblíže mi čelo, líce.
A dostáva sa pod vlasy na krku.
Objavia sa mi zimomriavky pri predstave toho,
ako na hojdalke sa hojdám pod lesom
a môj šat vlní sa v rytme spomienok.
Zavretými viečkami vidím lásku, ktorú si mi dával vtedy,
keď som ti ju, pred zrakmi ostatných, nemusela ukradnúť.
Šteklenie žalúdka ma vráti na zem.
Túžim po niečom, čo nikdy nebolo.
Cestičky života ma vedú tadiaľ, kde ťa nestretnem.
Si predstava, ktorú chcem žiť v reále.
Vzdušný zámok je však naďalej prázdny.
A vietor stále fúka...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára